Rodič teda zavelí „Ide sa na kúpalisko!“. Presne v tejto chvíli vstupuje do príbehu vo vedľajšej úlohe plavčík. Túto skromnú postavu stvárňujem počas tohto leta aj ja a konkrétne v prostredí Alexandrie vo Virginii v USA.
Postava plavčíka má istú zvláštnu výsadu spočívajúcu v tom, že okrem udržovania bezpečnosti, je aj svedkom množstva príbehov, s titulom dieťa verzus rodič. Keďže rodič a dieťa majú odlišné názory na zábavu pri vode, bazénové scény pôsobia často dosť zvláštne (a to hlavne na tú nepodstatnú vedľajšiu postavu plavčíka, ktorý musí, aj keď občas nechce, pozorovať toto dianie). Tieto príbehy typické pre Americké bazény sa síce v drobnostiach líšia, ale majú spoločnú osnovu, ktorá sa dá popísať nasledovne:
- Príchod rodiny na kúpalisko, pričom deti by od radosti najradšej vyleteli z kože a rodičia koncentrovane pozerajú do smartfónu.
- Rodičia rozkladajú uteráky a príslušenstvo do vody bez toho, aby zrak na moment odtrhli od smartfónu a deti od radosti tancujú a stále sa rodičov niečo vypytujú.
- Dieťa dostáva nafukovacie rukávky, vodné pištole, okuliare, nafukovacie kolesá a je rodičom vpustené do vody (rodič stále úpenlivo sleduje dianie hlavne online).
- Dieťa sa vo vode hraje a stále sa dožaduje pozornosti rodičov alebo im chce ukázať čo všetko vo vode dokáže. Rodič dieťa chváli a sem tam aj povzbudí ale len slovne z brehu, kdeleží na lehátku a okrem slnka na neho stále žiari maličká obrazovka, ktorú si drží asi 10cm od tváre.
- Dieťa sa hrá, vymýšľa a špekuluječo ešte by mohlo vo vode spraviť a kam až môže zájsť aby nohami dočiahlo na zem. Zrazu dieťa nevie prečo, no vodu má nad hlavu, nedá sa mu nadýchnuť (vedľajšia postava plavčíka príde a vytiahne dieťa z vody). Dieťa s plačom vyťahuje z bazéna rodič, ktorého krízová situácia donútila upriamiť zrak ďalej, ako 10cm pred seba.
- Scéna keď rodič ďakuje plavčíkovi.
- Dieťa doplakalo a vracia sa späť do bazénovej eufórie, rodičovi offline režim vydrží tak 5 minút.
- Opakovanie bodov 4 a 5.
- Odchod rodiny z kúpaliska (ako inak rodič pozdraví s hlavou sklonenou k smartfónu a deti vôbec)
Ako slovenský plavčík v Alexandrii sedím a pozorujem tie isté príbehy, len s inými aktérmi, viac-krát denne. Pôsobí to, ako keby boli deti odkladané do nejakého detského kútika, kde na nich „má dohliadať tá nepodstatná vedľajšia postava“. Nevenovanie pozornosti tu má priamy život-ohrozujúci dopad na deti. Detský sebaobraz to narúša a môže vznikať akýsi základ pocitu, že dieťa nie je hodné rodičovskej pozornosti. Dieťa necíti, že jeho úsilie je ocenené a je bagatelizované. V takýchto situáciách sa môžu rodiť myšlienky typu „Na čo sa mám vlastne snažiť?!“. Benevolencia s akou tu rodičia pristupujú k deťom na kúpaliskách, ma doslova zarazila viac ako inokedy. Pri tomto pohľade si uvedomujem, akú cenu má rodičovská pozornosť a s akou mocou nás ovplyvňujú rýchlo nastupujúce technológie. Životu online sa dnes už nevyhneme, no netreba zabúdať, že je až na druhom mieste.
Ondrej Hadidom člen rozvojového tímu iMove