Býva však bežné, že z času na čas sa objavia aj pofidérne tvrdenia a teórie, ktoré sú veľmi atraktívne, vďaka čomu sa bleskovo rozšíria v spoločnosti a hlavne medzi rodičmi.
Medzi také patria aj fámy o učebných štýloch. Nadšenci pre túto oblasť tvrdia, že podľa toho, ktorú zmyslovú modalitu naše dieťa preferuje, tak aj prostredníctvom nej sa lepšie učí. Ako príklad si môžeme uviesť : „Ak je Jožko auditívny typ, tak sa bude lepšie učiť prostredníctvom sluchu. Jeho spolužiačka Lucka je zrakovo-obrazový typ, tak by sa lepšie učila prostredníctvom zraku najmä z obrazových scén, zatiaľ čo jej kamoš Miško je zrakovo-slovný a teda najlepšie sa učí čítaním.“
Môže to znieť lákavo a dokonca niektorí rodičia budú učiteľom svojich detí pri zlých známkach oponovať, že ich ratolesť je jednoducho iný učebný typ a spôsob výuky pre neho nie je adekvátny. Má to však jeden háčik. Táto príťažlivá myšlienka dostáva na frak už pri argumentácii bežným sedliackym rozumom : „Takže ak je moje dieťa zrakovo-slovný typ, tak sa najlepšie naučí plávať čítaním o plávaní? A ak je auditívny typ, tak sa najlepšie naučí narábať s príborom tak, že mu o tom budeme rozprávať?“ Ba čo viac tvrdenia o učebných štýloch nie sú ani vedecky podložené, ba dokonca sú výskumami vyvracané.
Čo sa ukazuje, ako veľmi dôležité pri učení je kontext v akom učenie prebieha. Notoricky známe sú pokusy, pri ktorých sa potápači pod vodou naučili radu slov a potom bolo skúmané či pri ich vybavovaní na súši budú na tom horšie, ako v porovnaní s tým keď si mali slová vybaviť pod vodou. Ukázalo sa, že pod vodou dosiahli významne lepšie výsledky. Učenie je kontextovo podmienené. Šplhaniu sa najlepšie naučia ak budú skúšať šplhať, osvojiť si látku z biológie sa naučia najlepšie ak zapojíme písané texty, hovorené slovo ale aj názorné ukážky, aby si dieťa vedelo vytvoriť prepojenie a dať jednotlivosti do súvisu.
Ak najbližšie budete počuť, ako niekto hovorí, že jeho ratolesť má iný učebný štýl, budete vedieť, ako to v skutočnosti je.
Ondrej Hadidom člen rozvojového tímu iMove